Huculský kôň – odolný spoločník z Karpát

Na horských pastvinách sa pokojne pasie nenápadne sfarbené stádo menších koní. Tieto zvieratá nepotrebujú špeciálnu starostlivosť, vystačia si s jednoduchou stravou a bez problémov zvládajú aj drsné zimy. Ich domovinou sú Karpaty a hoci majú skromný vzhľad, ich vlastnosti ich robia výnimočnými. Hovoríme o huculoch – plemene, ktoré prežilo dlhé stáročia v náročných podmienkach horských oblastí. Názov „hucul“ pravdepodobne pochádza z rumunského slova „hoc“ (lúpežník) a „ul“ (ten), no dnes si ho spájame najmä s týmto jedinečným koňom.

História huculského plemena

Predkovia huculov pochádzajú z Karpát a ich chov súvisí s poľnohospodárskymi potrebami miestnych obyvateľov. Organizovaný chov začal v roku 1856 v rumunskom žrebčíne Lučina, ktorý patril pod rakúsko-uhorský žrebčín Radovec. Huculy pôvodne slúžili na nosenie nákladov pre armádu. Chovatelia preto kládli dôraz najmä na ich odolnosť a vytrvalosť.

V priebehu rokov sa chov niekoľkokrát prerušil a následne obnovil. V 20. storočí sa huculy dostali do širšieho povedomia a rozšírili sa do Československa, Poľska a Rumunska. Slovensko zohralo v ich chove dôležitú úlohu. V roku 1922 sa prvé huculy objavili v žrebčíne Topoľčianky.

Po druhej svetovej vojne sa chov presúval do horských oblastí, najmä na Muráň. Tam huculy využívali pri práci v lesnom hospodárstve. V 80. rokoch chovatelia experimentovali s krížením s inými plemenami. Tieto pokusy však nepriniesli očakávané výsledky, a preto sa opäť vrátili k čistokrvnému chovu.

V 70. rokoch 20. storočia sa začali podnikať kroky na záchranu plemena. Tieto iniciatívy viedli k založeniu Hucul Clubu a medzinárodnej federácie HIF (Hucul International Federation) v roku 1994. Vďaka týmto aktivitám dnes hucul patrí medzi geneticky chránené plemená.

Charakteristika huculského koňa

Hucul je menší, no mimoriadne robustný kôň. Jeho výška v kohútiku sa pohybuje medzi 134 až 145 cm a hmotnosť medzi 380 až 450 kg. Na prvý pohľad pôsobí menej ušľachtilo, no jeho stavba tela mu umožňuje pracovať v náročnom horskom teréne.

Charakteristický je silným chrbtom, pevne stavanými nohami a odolnými kopytami, ktoré nepotrebujú podkovy.

Najčastejšie farby srsti sú hnedá, plavá, ryšavá a myšia. Typický je „pruh“ na chrbte a zebrovanie na nohách. Biele znaky chovatelia pri tomto plemene nepreferujú.

V zime si hucul vytvára hustú srsť, ktorá ho chráni pred chladom. Vďaka nej môže prežívať vonku počas celého roka.

Využitie hucula v súčasnosti

V minulosti huculy využívali najmä na prácu v lesoch. Dnes si ich obľúbili predovšetkým priaznivci turistickej a rekreačnej jazdy. Ich spoľahlivosť a priateľská povaha z nich robia obľúbené kone na voľný čas.

Pokojný charakter huculov ich predurčuje aj na hipoterapiu a jazdecké skúšky pre začiatočníkov.

Chovatelia si cenia ich dlhovekosť, odolnosť a nenáročnosť na krmivo. Hucul dnes patrí medzi chránené plemená, preto jeho zachovanie predstavuje dôležitú prioritu. Na Slovensku sa huculy chovajú predovšetkým na Muráni a v Topoľčiankach. Obe lokality tak naďalej udržiavajú tradíciu chovu tohto plemena.

Huculský kôň je symbolom odolnosti a prispôsobivosti. Vďaka pokojnému charakteru, schopnosti zvládať náročné podmienky a dlhovekosti si zaslúži miesto medzi najcennejšími konskými plemenami Európy. Nadšenci a organizácie, ktoré sa venujú jeho ochrane, zároveň pomáhajú udržiavať toto plemeno v chove a jazdectve.

Fotografia: © bigstockphoto