Po stopách európskych korytnačiek

Korytnačky zelenkasté (Testudo hermanni) patria medzi najbežnejšie chované druhy suchozemských korytnačiek, hoci zároveň patria k najohrozenejším korytnačkám Európy. Nájdeme ich v červenej knihe ohrozených živočíchov a v rámci dohovoru CITES sú zaradené do prílohy A. Všeobecné informácie o tomto druhu dnes ľahko nájdeme v knižných publikáciách aj na internete.

Rozhodli sme sa však, že knihy ani naše niekoľkoročné praktické a odborné skúsenosti s chovom týchto nádherných zvierat nestačia. Aby sme im lepšie porozumeli a dokázali im v zajatí vytvoriť prirodzenejšie podmienky, museli sme sa vybrať priamo do voľnej prírody, odkiaľ ich turisti vo veľkom počte „pašovali“. Počas expedície sme získali mnoho nových poznatkov, o ktoré sa chcem podeliť aj prostredníctvom tohto článku.

V prvom júlovom týždni roku 2017 sme si so spoluautorkou pozorovaní Soňou Vlčkovou naplánovali týždňovú expedíciu po stopách východného poddruhu korytnačky zelenkastej – Testudo hermanni boettgeri (Mojsisovics, 1889) – v prímorských zalesnených oblastiach severnej Dalmácie. Naším prvotným cieľom bolo zdokumentovať prirodzené prostredie aj samotné zvieratá, ktoré v ňom žijú.

Prostredie, v ktorom sme korytnačky našli, bolo suché, kamenisté a zarastené rôznymi kríkmi a krovinami. Išlo o takzvanú macchiu, všeobecné označenie pre typický stredomorský vždyzelený porast. Ako sme zistili, tieto kríky poskytovali korytnačkám nielen úkryt pred predátormi, ale aj ochranu pred intenzívnym slnečným žiarením a teplom.

Počas našej expedície panovalo extrémne sucho a teplo bez zrážok. V sledovaných lokalitách chýbal prirodzený zdroj pitnej vody. To poukazuje na schopnosť korytnačiek získavať vodu z čerstvej potravy a zároveň zadržiavať v tele väčšie množstvo vody pre obdobia sucha. Poznatky o prirodzenom prostredí nám otvárajú nové možnosti pri chove týchto zvierat v interiéri. O ďalšie skúsenosti sa postupne podelíme aj v iných článkoch.

Počas expedície sme okrem prirodzeného prostredia našli a zdokumentovali samce aj samice tohto fascinujúceho druhu. Naše pozorovania naznačujú, že korytnačky migrujú len počas určitých časových úsekov. Svoje správanie tak môžu prispôsobovať podmienkam a spolunažívaniu s človekom v ovocných a olivových sadoch, ako aj klimatickým podmienkam.

Podobne ako nám sa aj korytnačkám zrejme nechce pohybovať po rozpálenom slnku a kameňoch medzi 12. a 15. hodinou. V tomto čase sme totiž nenašli ani jeden exemplár.

Vo voľnej prírode sme mohli sledovať spôsob života týchto úžasných zvierat. Pozorovali sme ich pohyb, kŕmenie, dorozumievanie medzi samcom a samicou aj párenie. Zistili sme tiež, že samce boli aktívnejšie a ľahšie si zvykali na stresový podnet v podobe našej prítomnosti. V podstate si nás nevšímali a pokračovali v potulkách po okolí.

Samice naopak pri našom príchode okamžite zaliezli do panciera a čakali, čo sa bude diať. Keď po čase zistili, že im nehrozí nebezpečenstvo, pokračovali v pohybe a vyhľadali tieň, kde sa mohli ukryť pred teplom.

Podarilo sa nám nájsť nielen dospelé korytnačky, ale aj hniezdo s dvoma vajíčkami. Presnejšie, našli sme už prasknuté škrupiny po čerstvo vyliahnutých mláďatách. Zaujímavé bolo umiestnenie hniezda: nachádzalo sa tesne pri kamenistej ceste, ktorú miestni poľnohospodári využívali pri starostlivosti o olivový sad.

Toto zistenie nás potešilo a posilnilo v presvedčení, že sa tento ohrozený druh vo voľnej prírode stále rozmnožuje a obnovuje svoju populáciu.

Autori: Kirchner, R. – Vlčková, S., fotografie: © autori a bigstockphoto