Pakobylky (Phasmida) a ich chov

Pakobylky patria spolu s listovkami k najzaujímavejším obyvateľom insektárií. Ich vedecký rad Phasmatodea zahŕňa živočíchy, ktoré vynikajú nezvyčajným vzhľadom a dokonalým maskovaním. Chovateľov na celom svete lákajú schopnosťou splynúť s okolím, dostupnosťou na teráriových burzách a pri mnohých druhoch aj pomerne nenáročnou starostlivosťou. Úspešný chov však vyžaduje správne krmivo, vhodnú vlhkosť, dostatočné vetranie a priestor na bezpečné zvliekanie.

Kde žijú pakobylky?

Vedci poznajú viac ako 2 500 druhov pakobyliek. Celkový počet môže podľa odhadov dosahovať približne 4 000 druhov. Tieto bezstavovce obývajú najmä tropické a subtropické oblasti Ázie, Južnej Ameriky a Afriky. Niektoré druhy žijú aj na juhu Európy.

Jednotlivé druhy sa líšia veľkosťou, sfarbením aj tvarom tela. Najväčšie pakobylky dosahujú dĺžku približne 35 centimetrov. Patria tak medzi najdlhší hmyz na svete.

Ako sa pakobylky správajú?

Mnohé pakobylky sú aktívne najmä v noci. Cez deň odpočívajú na konárikoch a kríkoch, kde ich ochranné sfarbenie ukrýva pred predátormi. Ich telo často pripomína vetvičku alebo list. Vďaka tomuto maskovaniu si ich človek v prirodzenom prostredí ľahko nevšimne.

Čím kŕmime pakobylky?

Pakobylky sa živia listami rastlín, no jednotlivé druhy nemusia prijímať rovnakú potravu. Medzi často používané krmivové rastliny patria ostružiny, maliny a ruže. Niektoré druhy prijímajú aj listy ďalších drevín. Pred podaním neznámej rastliny si však vždy overme jej vhodnosť pre konkrétny druh pakobylky.

Vtáčí zob ani iné potenciálne toxické rastliny nepoužívajme ako univerzálne krmivo. Vtáčí zob (Ligustrum) môže byť pre pakobylky nevhodný, preto ho bez spoľahlivého potvrdenia druhovej znášanlivosti nepodávajme. Pri zbere rastlín sa vyhýbajme miestam znečisteným cestnou dopravou, postrekmi alebo inými chemickými látkami.

Dostatok čerstvej potravy patrí medzi základné podmienky úspešného chovu. Pravidelne kontrolujme stav listov a odstraňujme zvädnuté či hnijúce časti. Nedostatok potravy a preplnenie insektária môžu viesť k vzájomnému ohrýzaniu končatín. Zásoby krmiva preto prispôsobme počtu a veľkosti chovaných jedincov.

Čím kŕmiť pakobylky v zime?

V zime môže byť čerstvé krmivo ťažšie dostupné. Ostružiny a maliny z rodu Rubus predstavujú užitočný zdroj listov, ak ich máme k dispozícii aj v tomto období. Niektoré rastliny si zachovávajú zelené listy počas miernej zimy, dostupnosť však závisí od počasia a konkrétnej rastliny.

Ak obľúbená krmivová rastlina na zimu stratí listy, vopred si pripravme overenú náhradu. Vždyzelený brečtan nepoužívajme automaticky. Obsahuje látky, ktoré môžu byť pre niektoré druhy nevhodné. Ponúknime ho iba vtedy, ak máme spoľahlivo overené, že ho náš druh bezpečne prijíma.

Aké podmienky potrebujú v insektáriu?

Väčšine bežne chovaných pakobyliek vyhovuje izbová teplota okolo 20 °C. Znesú aj nižšie teploty, no pri poklese pod 15 °C sa ich vývin môže spomaliť. Presné nároky sa líšia podľa druhu, preto si pred jeho kúpou overme vhodný teplotný rozsah.

Dôležitú úlohu zohráva aj vlhkosť vzduchu. Insektárium rosme podľa potrieb konkrétneho druhu. Primeraná vlhkosť podporuje správne zvliekanie, pri ktorom pakobylka odkladá starú vonkajšiu kostru a postupne zväčšuje telo.

Ako správne rosiť insektárium?

Na rosenie používajme rozprašovač, ktorý vytvára jemnú hmlu. Veľké kvapky vody môžu byť nebezpečné najmä pre čerstvo vyliahnuté nymfy, teda mladé pakobylky v prvom vývinovom štádiu. Drobné jedince sa môžu v nevhodných kvapkách zachytiť alebo utopiť.

Vodu aplikujme primerane, najmä na listy a vhodné plochy v insektáriu. Po rosení skontrolujme, či na dne nezostávajú kaluže a či sa nymfy nemôžu zachytiť vo veľkých kvapkách. Vlhkosť zabezpečme tak, aby sme zároveň neudržiavali celý priestor trvalo mokrý.

Prečo je dôležité vetranie?

Vysoká vlhkosť bez dostatočnej výmeny vzduchu podporuje vznik plesní. Tie sa môžu objaviť na zvyškoch potravy, podstielke aj na vlhkých povrchoch. Insektárium preto vybavme dostatočne veľkými sieťovanými vetracími otvormi. Kombinácia spodného a horného vetrania môže podporiť prirodzenú cirkuláciu vzduchu.

Pravidelne vymieňajme kŕmne halúzky a odstraňujme zvädnuté listy skôr, než začnú hniť. Vlhkosť udržiavajme na úrovni, ktorú vyžaduje chovaný druh, ale nedovoľme, aby insektárium zostávalo dlhodobo premokrené.

Insektárium nikdy neumiestňujme na priame slnko. V uzavretom priestore môže teplota rýchlo stúpnuť na nebezpečnú úroveň. Prehriatie ohrozuje zdravie aj život jeho obyvateľov.

Prečo potrebujú pakobylky priestor na zvliekanie?

Pakobylky počas rastu opakovane zvliekajú vonkajšiu kostru. Pri tomto procese sa zavesia na vhodný povrch a postupne sa vyslobodia zo starej pokožky. Potrebujú pritom dostatok voľného priestoru pod telom, aby mohli vytiahnuť a vystierať nové končatiny. Ak narazia na dno alebo inú prekážku, môžu sa zdeformovať alebo uviaznuť.

Výšku insektária preto plánujme podľa dĺžky tela najväčšieho dospelého jedinca, nie podľa rozpätia nôh. Dĺžku tela meriame od prednej časti hlavy po koniec bruška a nohy do merania nezapočítavame. Ako praktické východisko zvoľme výšku aspoň trojnásobne väčšiu než táto dĺžka. Ide o orientačné minimum, ktoré musíme prispôsobiť konkrétnemu druhu a jeho spôsobu zvliekania. Väčšia rezerva môže znížiť riziko komplikácií.

Čo robiť, ak pakobylka príde o končatinu?

Pakobylky môžu pri ohrození alebo poranení odvrhnúť končatinu. Tento obranný jav sa nazýva autotómia. Strata nohy nemusí u mladej pakobylky znamenať trvalé poškodenie. Nymfa môže chýbajúcu končatinu postupne regenerovať počas nasledujúcich zvliekaní. Výsledná končatina však nemusí hneď dosiahnuť pôvodnú veľkosť.

Dospelé pakobylky už ďalšie zvliekanie neabsolvujú, takže stratenú končatinu spravidla nezregenerujú. Ak si všimneme poranenie, skontrolujme podmienky chovu, dostupnosť potravy, hustotu osadenia a možné prekážky pri zvliekaní.

Ako sa pakobylky rozmnožujú?

Niektoré druhy pakobyliek využívajú partenogenézu. Pri tomto spôsobe rozmnožovania sa potomstvo vyvíja z neoplodnených vajíčok, takže samica nepotrebuje samca. Pri mnohých partenogenetických druhoch sa liahnu prevažne samičky.

Počet vajíčok závisí od druhu a podmienok chovu. Niektoré samice ich počas života nakladú niekoľko stoviek. Pred založením chovu si preto premyslime, ako budeme regulovať ich počet a kam umiestnime vyliahnuté mláďatá.

Kam kladú pakobylky vajíčka?

Spôsob kladenia vajíčok sa líši podľa druhu. Niektoré samice ich voľne zhadzujú na dno insektária, iné ich zapracúvajú do substrátu alebo ich ukladajú na konkrétne miesta. Pri druhoch, ktoré vyžadujú substrát na kladenie, musíme pripraviť vhodné kladisko s primeranou vlhkosťou a zložením.

Napríklad pri niektorých druhoch rodov Eurycantha a Heteropteryx zohráva kladisko významnú úlohu. Pred ich chovom si preto overme odporúčania pre konkrétny druh vrátane vhodnej hĺbky a vlhkosti substrátu. Nesprávne podmienky môžu narušiť kladenie a vývoj vajíčok.

Ako regulovať počet vajíčok?

Pri druhoch, ktoré kladú vajíčka voľne na dno, pravidelne kontrolujme podstielku a podľa potreby vajíčka zbierajme. Pri druhoch, ktoré kladú do substrátu, postupujme podľa ich špecifických potrieb a kladisko kontrolujme vhodným spôsobom.

Ak nechceme odchovávať ďalšie jedince, nenechávajme vajíčka bez kontroly. Počet pakobyliek môže rýchlo prekročiť kapacitu insektária, čo zvyšuje spotrebu potravy a komplikuje hygienu. Nadbytočné vajíčka zneškodnime zodpovedne, napríklad dôkladným zmrazením pred likvidáciou. Vajíčka ani nechcené jedince nikdy nevypúšťajme do prírody.

Ako zariadiť insektárium?

Pri výbere insektária zohľadnime veľkosť dospelých jedincov, spôsob zvliekania aj rozmnožovacie návyky. Pakobylky potrebujú dostatok priestoru na pohyb, bezpečné zvliekanie a prístup k čerstvej potrave. Druhom, ktoré kladú vajíčka do substrátu, pripravme aj vhodné kladisko.

Insektárium nepreplňujme zvieratami. Počet jedincov prispôsobme dostupnému priestoru, množstvu potravy a možnostiam údržby. Samotný objem nádoby nestačí na určenie vhodnej kapacity, pretože rozhodujú aj jej výška, vetranie a vnútorné usporiadanie.

Fotografia: © bigstockphoto